Nízke Tatry sú po slávnejších Tatrách naše druhé najvyššie pohorie a súčasne jediné ďaľšie, ktoré presahuje nadmorskú vyšku 2000 metrov nad morom. Zaujímavý je ich hlavný hrebeň, ktorý sa tiahne v dĺžke 100 km z smere zo západu na východ, z Donoval až do Telgártu, medzi dolinami našich veľriek Váh a Hron. Práve ním sa tiahne červená turistická značka, ktora je súčasťou našej naznámejšej magistály – Cesty hrdinov SNP. Ak však zrovna nemáte mesiac voľna v práci, ale viete si predstaviť predĺžený víkend na horách, práve hrebeňovka Nízkych Tatier patrí medzi to najkrajšie, čo táto magistrála ponúka a súčasne ide o jednu z najkrajších, ak nie vôbec najkrajšiu viacdňovú túru na Slovensku. Na jej absolvovanie v pohodovom tempe stačia 4 alebo 5 dní, my sme si vybrali štvordňovú variantu a radi sa teda podelíme o zážitky a tipy z tejto výnimočnej trasy. Absolvovali sme ju v polovici septembra, kedy už na horách panovalo krásne babie leto.
Telgárt – Andrejcová
Začíname v Telgárte, obci na Horehroní, ktorá sa nachádza iba pár kilometrov pod prameňom Hrona. Obec je dnes známa pre Telgártsku slučku, perlu železničnej architektúry na Slovensku, kde železnica na pár kilometroch dômyselne prekonáva prevýšenie z Telgártu do sedla Besník a to cez tunel a dva mosty – Telgártsky a Chmarošský. Druhý menovavný s dĺžkou 114 metrov a výškou 18 metrov je bezpochyby najkrajším železničným tunelom na Slovensku. Ale späť k turistike.
Na začiatok hrebeňovky sa na ten hlavný hrebeň Nízkych Tatier treba vyštverať a ten sa začína nikde inde ako na legendárnej Kráľovej holi (1946 m). Čaká nás viac ako 1000-metrové prevýšenie, čo s nabalenými batohmi nie je úplne jednoduché sústo a na rozchodenie dá zabrať. Vo výške 1600 metrov sa dostávame nad les, križujeme asfaltovú komunikáciu a cyklotrasu zo Šumiacu a Kráľova hoľa je na dosah ruky. Hore je v pekný neskoroletný deň kopec ľudí, okrem pár hrebeňovkárov kopec jednodňových turistov, cyklistov a predovšetkým ebajkerov. Na vrchole nie je žiadny strom zelený, zato však vysielač aj s veľkou budovou, márne by ste tu ale hľadali akýkoľvek bufet či možnosť prespatia. To ponúka Chata pod Kráľovou hoľou, bohužiaľ sa ale nachádza v Prednom sedle na modrej turistickej značke zo Šumiaca. Vrchol Kráľovej hole patrí medzi moje obľúbené vrcholy, bol som tu uz peši, na bicykli či na bežkách v každom ročnom období, ale výhľady mi tu dlhé roky odolávali. Dnes je však krásna viditeľnosť a to umožňuje parádne výhľady na Tatry na severe, Slovenský raj na východe a Slovenské rudohorie na juhu. Na západ sa zas tiahne hlavný hrebeň Nízkych Tatier, ktorý sme sa sem vybrali zdolať a odtiaľto vyzerá naozaj nekonečne…
Úsek z Kráľovej hole na Andrejcovú je ako za odmenu. Po náročnom výšľape je pred nami pohodová prechádzka skalno-lúčnym hrebeňom viac menej mierne dolu kopcom cez vrcholy Stredná hoľa, Orlová a Bartková. Človek si proste len tak kráča a užíva tie výhľady na všetky svetové strany. Krásny 10km úsek s jedným náročnejším zostupom do Ždiarskeho sedla sa končí pri útulni Andrejcová. Táto drevená útulňa je moja najobľúbenejšia na Slovensku, nachádza sa tesne na úrovni lesa na kopci nad Ždiarskou dolinou a na Vysoké Tatry je tu nezabudnuteľný pohľad. Pri mojej prvej návšteve to ešte bol zrub bez chatára, dnes sa tu už platí symbolický poplatok, vyzerá ale naozaj zachovalo a vo forme. My máme vlastný stan a tak to máme zadarmo, neodmietame však výbornú polievku 🙂
Sumár dňa: 16km, +1350m / -800m, 4,5 hod chôdze
Andrejcová – Čertovica
Po včerajšom kratšom, zato však výživnom dni, máme dnes pred sebou najdlhšiu skoro 30km etapu na Čertovicu. Ráno tak nezaháľame, zbalíme stan, doplníme vodu z prameňa a vyrážame krátko po siedmej. Do sedla Priehybka je to ešte pohodička, potom prichádza zaberák – 200 výškových metrov hore na Veľkú Vápenicu, 500 výškových metrov kolmo dole do sedla Priehyba a následne opäť riadny stupák na vrch Kolesárová s prevýšením 300 metrov. Ale tak človek to robí aj pre svoju kondičku, nie len pre výhľady 🙂 Sedlo Priehyba (1189 m) je najnižším bodom v hlavnom hrebeni Nízkych Tatier, križujeme tu asfaltovú cyklotrasu vedúcu od vodnej nádrže Čierny Váh do Heľpy na Horehroní. Po náročnom lesnom úseku opäť prichádza odmena v podobe hôľnych vrcholov Zadná hoľa a Homôľka, kde vykvasíme a užívame horského slnka.
Za Homôľkou sa nám prvý krat ukazuje najvyšší vrch Nízkch Tatier – Ďumbier. Ak všetko pojde ako po masle, zajtra sme tam. Vodu doplníme v prameni za Havraňou poľanou. Aj lesy Nízkych Tatier sú poznačené kalamitou a ťažbou, čo je práve najviac vidieť v tejto časti. Tesne pred Ramžou dokonca omylom schádzame zo značeného chodníka na zvažnicu, našťastie mapy.cz opäť nesklamali a navedú nás naspäť priamo k útulni Ramža. Útulňa je menšia ako tá na Andrejcovej a nema žiadneho hospodára, je tu však piecka aj prameň. Ak plánujete hrebeňovku na 5 dní, práve tu sa doporučuje prespať. My nezaháľame a s posledným slnkom vyrážame na záverečný úsek. Cez nenápadný odlesnený vrchol Jánov grúň prichádzame do sedla za Lenivou a po lesnej komunikácii schádzame do sedla Čertovica. Vedie ním známa horská cesta z Liptovského Hrádku do Podbrezovej a ide o jedinú cestu cez Nízke Tatry prístupnú pre autá.
Na Čertovici je viacero možností prenocovania. Či už je to Domček Horskej služby, pred ktorým je možné aj stanovať, horský penzión STIV Čertovica či rôzne chaty. My sme si dnes zvolili Chatu pod Čertovicou, nech si povystierame kosti na posteli 🙂 Je asi najkrajšia zo všetkých, menšou nevýhodou ale je, že sa nachádza 100 výškových metrov nižšie pod zjazdovkou a ráno sa bude treba vracať… Dnešný úsek sa považuje za najhorší z celej hrebeňovky a akúsi povinnú jazdu spájajúcu tie krajšie časti. Tento úsek som išiel vôbec po prvý krát a musím povedať, ze nás vôbec nesklamal. Nájde sa tu kopec výhľadových vrcholov, pekné lesy a človek aspoň sa aspoň viac zamyslí, keď nemá vôkol seba nonstop výhľady.
Sumár dňa: 29,5km, +1300m/-1600m, 7,5 hod chôdze
Čertovica – Ďurková
Kráľovská etapa celej túry cez najvyššie partie Nízkych Tatier. Nezaháľame a keďže nám netreba baliť stan, dnes vyrážame ešte pred siedmou. Pri výstupe na vrchol Lajštroch (1602 m) výchadzame z lesa, dnes sa už doňho nevrátime, čaká nás len kosodrevina, lúky a skaly. Pod Besnou sa nám odkrývajú výhľady na všetky 4 dvojtisícovky – Štiavnicu, Ďumbier, Chopok aj Dereše. Asi po troch hodinách prichádzame na Chatu generála Milana Rastislava Štefánika známku aj ako Štefáničku. Občerstvenie na slnečnej terase nám príde vhod, pred nami sú najvyššie partie Nízkych Tatier. Chata môže poslúžiť ako nocľah pre hrebeňovkárov, ktorí prechádzajú Nízke Tatry za 5 dní.
Za chatou sa premávka zhusťuje. Je tu kopec jednodňových turistov, ktorý sem prichádzaju z Trangošky alebo od lanovky na Chopku, zrazu akoby tu bol iný svet. Zvyknutí z minulých dní stretnúť pár ľudí denne je to pre nás kultúrny šok 🙂 Každopádne po kamennom chodníku mierime traverzom popod Ďumbier do Krúpovho sedla. Ďumbier hlavná hrebeňová trasa obchádza, ale dá sa na neho odbehnúť práve odtiaľto. Rozhodneme sa nechať tu batohy a vybehnúť hore naľahko. Bolo to skvelé rozhodnute, tých 150 výškových metrov vybehneme ako nič, bez tých kíl navyše sa cítime ako keby sme mali krídla. Na Ďumbieri (2046 m) si dáme povinnú vrcholovú fotografiu s 5m vysokým dvojkrížom a frčíme ďalej. Na Chopku sa je možné občerstviť v zrekonštruovanej Kamennej chate s veľkou terasou, kvôli lanovkám zvážajúcim turistov z južnej strany z Krúpovej aj zo severnej strany z Jasnej si tu ale musíte vystáť peknú radu. Na samotný vrchol Chopku (2024 m) je opäť potrebné vybehnúť na odbočku z hlavnej trasy, tu je to ale otázka len pár minút. Celá táto sekcia Ďumbier-Chopok je plná skál, serverné steny známe v zime pre freeriderov mierne pripomínajú naše Vysoké Tatry.
Ešte chvíľu po Dereše je to tu mravenisko, ale potom sa vraciame do divočiny. Opäť sme sami v lone krásnej slovenskej prírody a v Krížskom sedle sa nám ukazuje aj črieda kamzíkov. Hrebeňovka ako z ríše snov pokračuje cez vrcholy Kotliská a Chabenec. V podstate stále sa ideme buď hore alebo dole, nie je kde si vydýchnuť, zato však zelené pláne posiate kamennými moriami pôsobia vo večernom svetle malebne. S poslednými lúčmi schádzame kúsok pod červenú značku k útulni Ďurková pod Chabencom. Je tu príjemná atmosféra, kopec hrebeňovkárov si tu prišlo užiť posledný letný víkend, až takmer nie je kde postaviť stan. Útulňa má hospodára, kuchyňu a podkrovie s miestom pre vyše 30 ľudí.
Sumár dňa: 28km, +1900m/-1350m, 7,5 hod chôdze
Ďurková – Donovaly
Ráno na Ďurkovej nás ako inak zobudilo slnko. Je to až neuveriteľné, ale 4 dni bez obláčika či vetra je v týchto horách rarita a na nezaplatenie, nedalo sa to lepšie naplánovať 🙂 Na hrebeň sa napájame v sedle Ďurková a pred nami sú samé hole – Ďurková, Zámostská, Latiborská, Veľká. Ide o príjemný úsek jemne pripomínajúci ten z Kráľovej hole z prvého dňa. Je možné ho absolvovať aj ako jednodňovú turistiku z osady Magurka, najvyššie položenej osady na Slovensku, ktorá sa nachádza pod servernými svahmi Nízkych Tatier.
Najvyšší vrchol, ktorý dnes dosahujeme je Veľká Chochuľa (1753 m). Výhľady sú zase raz neskutočné. Na severe pod nami vidíme najdlhšiu dedinu na Liptove – Liptovskú Lúžnu. Na východ sa tiahne celý hrebeň Nízkych Tatier, ktorý už máme za sebou a v diaľke v miernom opare dokonca rozoznávame Kráľovu hoľu, prvý vrchol, na ktorý sme pred 3 dňami vystúpili, vyzerá naozaj ďaleko. Na západe je zas vidno pohorie Veľká Fatra a jej hlavný hrebeň, ktorým vedie ďalšia zážitková hrebeňová túra, ktorú sme absolvovali už dávnejšie. A pod ňou už vidíme nás dnešný a finálny cieľ – Donovaly, stále je ale dost ďaleko. Po príjemnom oddychu na horskej tráve teda nezaháľame a cez posledný vrchol hlavného hrebeňa – Prašivú schádzame dole to Hiadeľského sedla. Ide o slušný “zjížďák” zrovnateľný s tým z Veľkej Vápenice na Priehybu. V Hiadeľskom sedle (1099 m) sa oficiálne končia Nízke Tatry. Je tu malý prístrešok s možnosťou prespatia a nechýba prameň.
Hoci sa stále nachádzame v Národnom parku Nízke Tatry, za sedlom nasledujú už oficiálne Starohorské vrchy. Stena, ktorá vedie na ich najvyšší vrch Kozí chrbát (1330 m) je naozaj nepríjemným prekvapením. Teoreticky je možné tento úsek vynechať a straverzovať ho severnou stranou po žltom turistickom chodníku. Všetko zlé je na niečo dobré a prechádzka z Kozieho chrbátu cez Kečku je takou čerešničkou nízkotatranskej hrebeňovky. Les už nažhavení len tak prefrčíme a cez chatovú osadu Polianky prichádzame do cieľa – horskej obce a známeho lyžiarskeho strediska Donovaly nad Banskou Bystricou. Pocity sú neopísateľné, máme za sebou 100km chôdze, 4 dni na horách plné zážitkov, výhľadov, skvelých ľudí. Celé je to umocnené odloženým ruksakom, vyzutím turistických topánok a vyčistenou hlavou 🙂
Sumár dňa: 27km, +1100m/-1700m, 7 hod chôdze
Tipy na záver
Logistika
Doležité je si zorganizovať dopravu do Telgártu a z Donovalov, keďze túra začína a končí na úplne iných miestach, nie úplne blízko pri sebe 🙂 My sme mali zabezpečený odvoz od známych, do Telgártu aj na Donovaly sa ale dá dostať autobusom, do Telgártu dokonca vlakom. Ďalej je potrebné si premyslieť, či sa rozhodnete ísť 4-dňovú alebo 5-dňovú variantu (samozrejme môžte si trúfať aj na menej). Pri 4-dňovej variante sa odporúča prespať na Andrejcovej, Čertovici a Ďurkovej, ako sme učinili aj my. Pri pohodovejšej 5-dňovej variante je to zas Andrejcová, Ramža, Štefánička a Ďurková. V prípade, že sa rohodnete ísť bez stanu, nie je zlé si zajednať ubytovanie skôr, aby ste predišli nepríjemnostiam…
Chaty, útulne, stanovanie
V článku som spomenul všetky možnosti ubytovania, ale tak zhrniem to ešte raz. V Kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier sú len dve útulne – Andrejcová a Ramža, na Čertovici je viac chát a penziónov, v Ďumbierskych Nízkych Tatrách sú Chata generála Milana Rastislava Štefánika, Kamenná chata na Chopku, útulňa Ďurková pod Chabencom, prípadne prístrešok v Hiadeľskom sedle. Čo sa týka útulní, každá má svoje vlastné pravidlá. Zatiaľčo na Andrejcovej je možnosť rezervácie nocľahu v útulni či v prenajatom stane, Ramža nemá hospodára a je samozrejme zadarmo, zmestí sa tam však len 15 ľudí. Ďurková rezervácie nerobí, ale snaží sa vždy vyhovieť dopytu a v prípade nutnosti sa spí v jedálenskej časti. Keďže sa nachádzate v národnom parku, aj stanovanie určuje návštevný poriadok a ten to umožňuje pri všetkých troch útulniach, v sedle Priehyba a na Čertovici pri Domčeku Horskej služby.
Voda
O pramene nie je na celej trase núdza. Výdatné pramene sú pri všetkých útulniach, vodu si môžte nabrať aj na všetkých chatách. Takže ak si ráno naberiet 2-3 litre vody, malo by vám postačiť až do večera. Ak vám však chybne aj niekedy cestou, nezúfajte, my sme takto využili napr. prameň za Havraňou poľanou, takýchto prameňov je hlavne vo východnej menej civilizovanej Kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier dostatok. Na východe je zas dostatok chát. V prípade nutnosti doporučujem pozriet mapy.cz, kde sú pramene dobre zmapované a kúsok pod hrebeňom sa vždy niečo nájde 🙂
Strava
Kedysi bola východná časť Nízkych Tatier bez možnosti stravovania a trebalo si nabaliť stravu na 2-3 dni. To výrazne uľahčuje aktuálna výborná kuchyňa na útulňi Andrejcová. Najesť a dokúpiť prípadne nejaké sladkosti sa dá aj na Čertovici, na Štefáničke, na Chopku či na Ďurkovej. Ak má človek nejaké tyčinky cez deň, je dnes teda možné urobiť hrebeňovku Nízkych Tatier úplne naľahko bez väčších problémov a večer či ráno mať teplú stravu.
