Krásna krajina pozostávajúca z piatich hlavných a tisícov ďalších ostrovov. Krajina s úctivými ľuďmi, skvelým jedlom, vysokorýchlostnými vlakmi a úžasnými miestami. Toto je Japonsko, krajina vychádzajúceho slnka, a náš 10-dňový itinerár na ostrove Honšú.
Honšú je centrálny a najväčší z Japonských ostrovov. Ide o siedmy najväčší a druhý najľudnatejší ostrov na svete (hneď po indonézskej Jave). Žije tu viac ako 100 miliónov ľudí. Ostrov leží v pásme tzv. ohnivého kruhu a tak zemetrasenia či vlny tsunami tu nie sú nič výnimočné. Japonsko však nie sú len obrovské veľkomestá a celým ostrovom Honšú sa tiahne aj horské pásmo a je tu aj množstvo sopiek, z ktorých najznámejšou je ikonická sopka Fudži, ktorá je aj najvyšším vrchom celého Japonska. A keďźe my radi spoznávame aj prírodu, výlet sme vymysleli tak, aby sme okrem kultúrnych a historických centier zavítali aj do hôr. Hoci hlavná turistická sezóna je v Japonsku na jar, keď rozkvitajú krásne sakury, my sme si zvolili neskorú jeseň na prelome októbra a novembra, ktorá tu má tiež osobité čaro. Letenky sme mali zakúpene do Osaky a spiatočné z Tokia a vďaka šinkanzenom boli vzdialenosti na Honšú nepodstatné a všetko sa dalo krásne zladiť 🙂
Kjóto
Začali sme v bývalom hlavnom meste Kjóto, ktoré bolo viac ako tisícročie sídlom japonských cisárov. Stále je kultúrnym centrom krajiny a nachádzajú sa tu najznámejšie budhistické chrámy, ako napr. chrámový komplex Kijomizudera s drevenou hlavnou halou, ktorú v čase našej návštevy rekonštruovali. V komplexe ale nechýbali typické červené viacposchodové pagody. Ďalším známym chrámom je zlatý pavilón Kinkakudži alebo drevená pagoda Yasaka vo štvrti Higašijama. Práve táto časť mesta spolu so štvrťou Gion, ktorá je preslávená fenoménom gejša, má pekné zachovalé ulice s drevenými domami a prechádzka tamojšími uličkami, kde stretnete kopec žien oblečených v tradičných kimonách, je naozaj zážitkom.
Nám sa najviac v Kjóte ale páčili dve prechádzky v prírode. Prvá viedla bambusovým hájom v štvrti Arašijama. Hoci je háj oproti očakávaniam podstatne kratší, je to naozaj netradičné a veľmi fotogenické miesto. Predovšetkým si nás ale získala šintoistická svätyňa Fušimi Inari, kde sa prechádzate lesom cez tunely vytvorené tisíckami oranžovo sfarbených brán torii. Brány darovali rôzni podnikatelia ako prejav úcty a vďaky kami Inari, ktorý je šintoistickým bohom poľnohospodárstva a obchodu. Je ich tu vraj okolo 32 tisíc a prechádzať sa tu môžte kilometre a hodiny. Chodníky vedú až k svätyni na vrch Inari (233 m) a poskytujú aj panoramatické výhľady na mesto Kjóto. Ak si chcete tieto dve miesta užiť bez ľudí, doporučujeme si privstať, my sme ich mali ráno po východe slnka takmer len pre seba.
Mijadžima a Hirošima
Z Kjóta sa dá veľmi ľahko vďaka šinkanzenu odbehnúť na jednodňový výlet do 350 km vzdialenej Hirošimy. Akoby z Košíc do Bratislavy, ale len za hodinu a 40 minút, neuveriteľné! Ešte pred návštevou Hirošimy si to mierime na neďaleký ostrov Mijadžima. Ten preslávila najfotogenickejšia brána torii v Japonsku, ktorá zdanlivo pláva na mori. To sa však deje len počas prílivu, pri odlive je možné sa prejsť až priamo k nej. Pri prechádzke ostrovom netreba zostať len pri nej. My sme si zvolili túru pralesom na najvyššiu horu ostrova Mount Misen (535 m). Cestu je možné skrátiť si lanovkou a vzhľadom na ušetrenie času túto možnosť využívame aj my. Hore nás okrem zaujímavých skalných formácií čakala aj rozhľadňa a výhľady na celý Hirošimský záliv.
Hirošima je vo svete neslávne známa pre veľmi smutnú udalosť 20. storočia, keďže ide o prvé mesto, na ktoré bola 6. augusta 1945 počas druhej svetovej vojny zhodená jadrová bomba. Mesto je teda prakticky postavené nanovo z popola a jednou zo spomienok je Park mieru s múzeom a poškodený Atómový dom, ktorý ako jediný zostal široko ďaleko stáť po ničivých následkoch výbuchu a tlakovej vlny. Budovu navrhol český architekt Jan Letzel a bola dokončená v apríli 1915 ako palác pre výstavy produktov. Tieto miesta v nás zanechali veľmi silné pocity… Nanovo postavený bol aj Hirošimský hrad, ktorý sa týči nad vodným kanálom a je jedným zo symbolov mesta.
Japonské Alpy
Ako som už spomínal v úvode, celý ostrov Honšú je veľmi hornatý. A aj Japonsko má po vzore Európy, Austrálie či nového Zélandu svoje Alpy a keďže hory milujeme, nemohli sme si ich nechať ujsť 🙂 Východiskom do Japonských Álp je mesto Matsumoto v perfektú re Nagano, kam sme sa presunuli z Kjóta ako inak – vlakmi. Večer sa stihneme prejsť k jednému z najkrajších hradov v Japonsku a skoro ráno sa už pobalení na dvojdňovú túru presúvame výnimočne autobusom do horského turistického centra Kamikoči, takého tunajšieho Štrbského Plesa. Začiatkom novembra sme mali na počasie šťastie a užili sme si tu parádne babie leto. Trochu nás vystrašili miestni sprievodcovia a pre istotu sme si zakúpili mačky, keďže hore je už sneh. A Lenku vystrašili aj obrázky medveďov a tak sme sa dozásobili ešte aj zvončekom 🙂
Následne sa asi 6 hodín za zvuku zvončeka štveráme lesom na vrch Mount Chogatake (2677 m), kde máme zajednaný nocľah v horskej chate. Sneh síce hore bol, ale stopa bola vychodená a išlo to hladko. Až pri chate sme sa ocitli nad pásmom lesa a zrazu sme videli zasnežené skalnaté trojtisícovky Japonských Álp s treťou najvyššou horou Japonska Mount Hotakadake aj 150 km vzdialenú posvätnú horu Fudži. Paráda! Zážitok bola aj samotná chata. Hoci nemala možno takú atmosféru ako sme zvyknutí z chát u nás či v Európe, otvorené bolo už len posledný víkend a okrem nás tu prišlo len pár domácich, ktorí radšej kukali na telku, cítili sme sa tu útulne a nechýbala výborná japonská kuchyňa. Ráno zase nechýbal náš najkrajší východ slnka, čo v krajine vychádzajúceho slnka len poteší. Hory naozaj nesklamali a dobili nás energiou pred zvyšnou časťou dovolenky.
Fuji Five Lakes
Práve k spomínanej hore Fudži sme mali namierené následne, konkrétne do oblasti Fuji Five Lakes, teda piatich jazier na úpätí tejto sopky. Keďže sezóna výstupu je obmedzená len na letné mesiace, keď horu nepokrýva sneh a nehrozia lavíny, museli sme sa uspokojiť s výhľadmi na tohto velikána zospodu. Aj to sa nám ukázala počas dvoch dní len na doslova na pár minút a tak gýčové fotky chýbajú. Jazero Kawaguči a krásne farby jesene, predovšetkým červené javorové listy, ale nesklamali. Práve tu sme počas našej cesty zastihli japonskú jeseň v úplnom rozkvete.
Zo zaujimavých miest tejto oblasti spomeniem skanzen tradičných dedinských domov a remesiel na brehu jazera Saiko, kde sme si konečne vyskúšali kimono a samurajský oblek a boli atrakciou pre domácich, keďže hlavne mne bolo všetko malé 🙂 Ďalej je to pagoda Chureito, to je tá, ktorá je na najznámejších pohľadniciach z Japonska v pozadí s horou Fudži, ideálne ešte aj s rozkvitnutými sakurami. My sme mali tak odkvitnuté sakury a výhľad na oblaky, ale zas aj bez turistov to malo svoje čaro. No a na záver bola milým prekvapením pre nás svätyňa Fudži Jošida, ktorá je tradičným výstupným miestom na vrchol Fudži a obkolesujú ju prastaré monumentálne cédrové stromy. Toto miesto sme objavili náhodou a malo skvelú atmosféru.
Tokio
No a na záver sme si nechali moderné Tokio, jedno z najľudnatejších miest sveta. Pulzujúce mesto plné mrakodrapov ale aj zelených parkov, kde popri modernej architektúre nájdete aj starobylé chrámy. Hneď prvý večer nás očarila svetielkujúca štvrť Kabukičo a síce nie som mestský typ, tie nočné prechádzky tam som si neskutočne užíval a nabíjalo ma to energiou. Keďže sme bývali pri tejto štvrti, zavítali sme sem aj nasledujúci večer a objavili aj zaujímavú alej malých barov, rozumej naozaj malých pre skupinu 2-4 ľudí, kde sme si mohli popíjať v úplnom súkromí a dozvedieť sa viac o Japonsku, kultúre či živote priamo od domácej barmanky.
Cez deň sme zas blúdili mestom a z histórie nevynechali Cisársky palác, teda presnejšie jeho pre verejnosť otvorenú Východnú záhradu, ďalej najnavštevovanejší a najstarší budhistický chrám v Tokiu Sensó-dži, ktorý sa nám podarilo navštíviť večer po daždi aj bez davov turistov, a šintoistickú svätyňu Meidži Džingu, ktorá sa nachádza v krásnom lesnom prostredí. Z moderného Tokia určite doporučujeme navštíviť druhú najvyššiu stavbu na svete a aktuálne stále najvyššiu veže na svete – Tokyo Skytree – ktorá meria neuveriteľných 635 metrov a kde si uvedomíte, aké je Tokio obrovské, keď nedovidíte na koniec na všetky svetové strany. A potom je tu ešte štvrť Šibuja s údajne najfrekventovanejšou križovatkou na svete. Pre nás je to aj križovatka konečná, keďže odtiaľto si to mierime už rovno na letisko…
Itinerár na 10 dní
1. deň: Nočný prílet do Osaky, presun do Kjóta.
2. deň: Skoro ráno prechádzka svätyňou Fušimi Inari, výstup na rovnomenný kopec Inari. Poobede prechádzka Kjótom, chrámový komplex Kijomizudera, historické štvrte Higašijama a Gion, svätyňa Yasaka. Večer autobusom ku zlatému pavilónu Kinkakudži.
3. deň: Ráno vlakom do Hirošimy. Ďalším vlakom do mesta Hatsukaichi, odtiaľ trajekt na ostrov Mijadžima, známym tiež ako Icukušima. Prehliadka známej torii brány na mori. Následne lanovkou na stanicu Shishiiwa, dalej asi pol hodinku peši na horu Mount Misen, výhľady na Hirošimský záliv. Zostup a návrat do Hirošimy. Hirošimský hrad, Park mieru s múzeom a Atómový dom.
4. deň: Opäť skoro ráno štvrť Arašijama s bambusovým hájom. Presun do mesta Matsumoto, jeden z najkrajších hradov v Japonsku.
5. deň: Autobusom do strediska Kamikoči v Japonských Alpách. Náročný výstup na horu Chogatake (cca. 12km, 5-6 hodín, prevýšenie 1400m), prekrásne scenérie, výhľady na Japonsé Alpy aj Fudži. Nocľah na horskej chate na vrchole.
6. deň: Zostup z vrcholu druhou stranou, cez Kamikoči späť do Matsumota, vyzdvihnutie batožiny.
7. deň: Vlakom pod horu Fudži do mesta Fujikavwaguchiko. Jazero Kawaguči, festival jesenných listov, výhľady na Fudži.
8. deň: Okruh celou oblasťou Fuji Five Lakes. Skanzen Iyashinosato na brehu jazera Saiko, možnosť vyskúšania kimona. Najmenšie jazero Shoji obkopené zelenými lesmi. Večer super večera v reštaurácii Hotokura Funari s polievkou Hoto s domácimi rezancami.
9. deň: Výstup k pagode Chureito, panoramatické výhľady na mesto Fujikawaguchiko, za dobrého počasia ikonický pohľad na horu Fudži. Svätyňa Fudži Jošida s cédrovým lesom. Posledný presun do Tokia na stanicu Šindžuku. Nočné Tokio so svetielkujúcou štvrťou Kabukičo.
10. deň: Ráno najskôr Východná záhrada Cisárskeho paláca, potom štvrť Asakusa, budhistický chrám Sensó-dži a najvyššia veža sveta Tokyo Skytree s vyhliadkovou plošinou. V noci opäť Kabukičo, kde sa nacháza malá oblasť Golden Gai, úzke uličky a malé bary so skvelou atmosférou.
11. deň: Drevená svätyňa Meidži Džingu, pohoda v zelenom parku Yoyogi Park. Hneď vedľa rušna štvrť Šibuja s údajne najfrekventovanejšou križovatkou na svete. Presun na letisko, odlet domov 🙂
Tipy na záver
Doprava
V Japonsku je najlepšie a najefektívnejšie presúvat sa vlakmi, rýchlovlakmi či šinkanzenmi. Želežničná sieť je veľmi hustá a dobre prepracovaná, všetko naozaj funguje ako švajčiarske hodinky. Miestenky do šinkanzenov si viete veľmi jednoducho rezervovať deň pred odchodom alebo tesne pred ním, problém sme nikdy nemali. Požičanie auta sa neoplatí, jednak treba medzinárodný vodičák, šoféruje sa na ľavej strane a ešte k tomu by ste len strácali čas 🙂 Na cestovanie vlamki sa určite oplatí vybaviť Japan Rail Pass, s ktorým môžte cestovať po celom Japonsku. Na týždeň stojí asi 230 eur, my sme ho brali ešte pred výletom cez www.japan-rail-pass.com, spolu so SIM kartou a Suica Card, dobíjateľnou kartou, ktorá zase veľmi pekne fungovala na mestskú dopravu v Kjóte aj Tokiu. Všetko dojde ku vám domov a dovolenka môže začať.
Ubytovanie
Veľmi sa nám osvedčilo bývať v blízkej dostupnosti vlakových staníc, prakticky všade sme mali stanicu do 15 minút peši. Takto ste flexibilnejší, batožinu si ľahko donesiete na ubytko a môžte sa ďalej túlať aj bez nej. Hostely vrátane slávnych kapsulových tu nájdete za 15-20 eur na osobu, hotely či guesthousy za 25-40. Treba si zvyknúť na hypermoderné toalety s 10 tlačítkami 🙂
Veľký čínsky múr
Ak by ste leteli spoločnosťou Air China ako my, určite si spravte dlhý layover v Pekingu. Za 5-6 hodín tu viete absolvovať výlet k Veľkému čínskemu múru. Je s tým zopár starostí, ako vybavenie víz, čakačky na letisku či nemalá suma za osobného šoféra (nás to vyšlo okolo 110 eur na 2 osoby), avšak určite to neoľutujete. My sme sa vybrali k časti Mutianyu cez spoločnosť wildgreatwall.com, šofér bol neskutočne milý, komunikovali sme cez Google translátor, stačí si stiahnuť čínštinu do mobilu. Samotný novodobý div sveta bol úchvatný, zasadený na hrebeňoch hôr, miestami aj exponovaný a celkom sa tam dali nachodiť nejaké tie kilometre. Zrána tam bolo len pár turistov, ale na obed to bola ozaj pravá čínska plnka.
